KUS NEBA

            Neustále vidím pred sebou tie otcove krásne, mierne a smutné oči a jeho ruky zopäté ako k modlitbe. Jeho syna Jeana, kňaza, zabili nejakí mladiství večer, keď ich pristihol, ako kradnú auto. Dozvedel som sa o tom v štrasburskom lietadle, keď som sa vracal z návštevy u väzňov odsúdených k dlhoročnému väzeniu. Vzal som si albu a štólu a znova som sa vydal na cestu, aby som stihol pohreb.
            Páchateľovo meno ešte nepoznajú. Ale Jeanova maminka už má na perách slovo odpustenia. A jej posledný syn, André – tiež kňaz – následne pri smútočnom obrade v nabitej katedrále prednesie slová tak plné lásky a sily, že nejedno oko nad nimi zaslzí.
            V čase poslednej rozlúčky s Jeanom rozjímam o kresťanskom tajomstve smrti. V jeho prípade prišla smrť násilne, nespravodlivo a úplne nepredvídateľne. V momente, keď kňaz s holými rukami predstúpil pred skupinku mladých - nezavolal políciu, ale dobrácky ich poprosil, aby so svojimi vylomeninami prestali.
            Hrozná a nepochopiteľná bola odpoveď – nôž jedného z nich štyrikrát za sebou bodol kňaza do srdca. Ako baránka.

            Kedykoľvek sa na titulnú stránku novín dostane nejaký zločin, takmer vždy čítam, že niekto z blízkeho príbuzenstva vykrikuje vetu (a ja tej jeho bolesti rozumiem): „Ja si na neho počkám trebárs aj tridsať rokov, a len čo vyjde z väzenia, potom ho zabijem!“ „Všetkých ich odkrágľovať, iba tak môžu zaplatiť za to, čoho sa dopustili!“

            Ako kresťana sa ma zvlášť bolestne dotýka to vytie toľkých vlkov a hyen medzi nami, keď volajú po krvi a neustále veria (a je ich stále väčšina), že vraha od ďalšej násilnosti odstraší jedine trest smrti.

            Mlčanie modliaceho sa zástupu i posledné slová staršieho brata Andrého vtisli tento pohreb do pamäte mnohých.
            Tu sme sa dotýkali neba. Pretože z tohto „priestoru“ bola vylúčená nenávisť a pomsta.
            Práve to mi chcel povedať Jeanov brat André, keď som sa s ním po obrade lúčil: „Povedz to tým svojím mladíkom, Guy, že krv, ktorú obetoval Jean, bola obetovaná za nich.“
            V dojemnom geste mi pobozkal ruku. A ja som bol tak dojatý, že som mohol urobiť len to isté.

(Guy Gilbert, až do krajnosti, str. 71)